Za siedmimi vrchmi, za siedmimi dolinami, kde sa piesok lial a voda sypala, bola raz jedna krajina.
Ľudia si žili pekne, ako vo vatičke. Diaľnice boli dostavané až do Košíc, zaplatené našimi vnukmi a poplatkami od tureckých kamionistov. Jazdilo sa po nich bezpečne, veď na dodržiavanie maximálnej rýchlosti dozeralo nejedno bdelé jastrabie oko oddaných policajtov.
Jedného dňa sa však v krajine prebudili pretekári. „Prečo by sme mali jazdiť po diaľnici najviac 130-kou, keď máme autá, ktoré vytiahnu aj vyše dvesto?,“ hromžil na obľúbenom pretekárskom portáli dajmetotak.sk ich líder Miki Lauda. „Narodili sme sa ako pretekári, v krvi nám koluje benzín a nedovolíme, aby niekto obmedzoval našu slobodu.“
Pretekári sa pustili do lobovania za zvýšenie zákonného limitu najvyššej rýchlosti na diaľniciach na 160 km/h. To bol však len prvý krok. Neskôr sa mal zdvihnúť na 180 km/h a potom zrušiť úplne. Veď sú krajiny, kde jazdia už roky bez obmedzenia rýchlosti a funguje to tam super. Prečo by to sme si takú slobodu nemohli užívať aj u nás? Argumentov za liberalizáciu je dosť – lepšie autá, širšie cesty, zima už ani nebýva.
Hádky, posmech, psia hlava
Ich tlak zobudil konzervatívcov. Čoskoro sa sformovala Aliancia za bezpečnosť. Jej cieľom bolo udržať existujúci stav a posilniť ho v zákonoch tak, aby ich liberáli nemohli len tak ľahko meniť. Najlepšie by bolo dať 130-ku na diaľniciach, 90-ku na bežných cestách a 50-ku v meste aj do ústavy. Aby sa pretekárom nepodarilo presadiť ich požiadavku cez niektorú vládu plnú harleyistov a poršákov.
V normálnej krajine by sa o zmene obmedzenia rýchlosti na diaľniciach rozbehla diskusia. V tejto sa však ľudia namiesto toho začali hádať. Liberáli tvrdili, že požiadavky pretekárov predsa neohrozia nikoho, kto pôjde po diaľnici 130 km/h, pretože predsa svojou dvestovkou pofrčia v inom pruhu. Argument, že niektorí vodiči by sa za podmienok, že by okolo nich dvestovkou lietali SUV-čka, na diaľnicu radšej ani nevyšli, vzbudil iba posmech.
Aliancia za bezpečnosť sa stala synonymom neznášanlivej, diskriminačnej a nenávistníckej organizácie, ktorá chce obmedzovať slobodu každého, kto má na tachometri viac ako 130-ku. „Ako môžu slušní ľudia tak nenávidieť niekoho iba preto, že je pretekár? Veď on sa tak narodil, má benzín v krvi, keď má pretekárske auto, čo sa má znásilňovať a jazdiť po diaľnici ako slimák?“, písali si ľudia po Facebooku.
Objavili sa argumenty o výhodnosti rýchlej jazdy a jej prínosu ku zdraviu najmä vďaka rýchlejšiemu dosiahnutiu cieľa a vďaka tomu aj zníženiu stresu z nestíhania. Vláda vyčlenila prostriedky z eurofondov na štúdie, aké opatrenia by boli potrebné, aby sa po diaľniciach jazdilo bezpečne aj vyše 200-kilometrovou rýchlosťou. Argumenty Aliancie o tom, že nižšia rýchlosť zvyšuje bezpečnosť a zachraňuje životy a že takúto osvedčenú prax je lepšie zachovať, si vyslúžili prívlastky spiatočníctva a bigotnosti.
Referendum a kaviarenská smotánka
Keď politici na výzvy upevniť platné zákony reagovali iba čiastočne, Aliancia rozbehla petičnú akciu a iniciovala referendum. Útoky extrémnych liberálov prešli do zúrivosti. Objavili sa takí, čo vyhlásili, ženatruc budú jazdiť po diaľnici dvestovkou, hoci ich samých to neláka, len aby ukázali podporu pretekárom a ich rýchlostnej slobode.
„Toto prehnali. Chceli vojnu? Majú ju mať!,“ pustil paru legendárny zástanca pretekárskej loby Pavol Schwarzbacher. Iní zdôrazňovali, že referendum sú zbytočne vyhodené peniaze, lebo ľudia budú aj tak jazdiť ako chcú podľa toho, ako to cítia.
Názory Aliancie za bezpečnosť už liberálov vôbec nezaujímali. Niektorí ich označili za fašistov. Médiá sa sústredili na omieľanie nebezpečnosti obmedzovania pretekárskej slobody pre našu mladú demokraciu a na útoky na spiatočníkov z Aliancie. Každý Boží deň sa na stránkach novín objavovali noví a noví pretekári a ichkamaráti z bratislavskej smotánky, ktorí chrlili oheň, síru a výfukové plyny na tých lotrov, ktorí nemajú pochopenie pre pokrok a slobodu.
Manipulatívne, zavádzajúce, nechutné
Politici sa radšej k téme veľmi nevyjadrovali. Vedeli, že zástancov zachovania rozumnej bezpečnej rýchlosti je veľa a nechceli prísť o voličov. Na druhej strane mali medzi pretekármi kopu vplyvných kamarátova nechceli si ich pohnevať. Niektorí si aj sami radi tajne zajazdili bez limitu, keď ich nikto nevidel. Takže radšej hrali mŕtveho chrobáka a slobodne si kradli ďalej.
Aliancia pred referendom pripravila spoty a bilbordy, aby jasne ukázala rozdiel poškodenia auta pri náraze v 130-kilometrovej a 200-kilometrovej rýchlosti. „Manipulatívne, zavádzajúce, nechutné,“ zúrili liberáli a tvrdili, že auto sa pri takom náraze nekotúľa 130, ale iba 123 metrov, takže spot je zavádzajúci. Televízie ho odmietli odvysielať s poukazom na to, že zástancovia zrušenia rýchlostného limitu nemajú na kampaň peniaze, takže by ich odvysielaním spotov Aliancie diskriminovali.
Okrem výhražných listov, obvinení, že Aliancia chce zakázať vydávanie vodičských preukazov a prepichovať pneumatiky na rýchlych autách sa už nestalo nič, čo by stálo za spomenutie. Referendum dopadlo nad očakávanie. Ako, to sa už dozviete v ďalšej rozprávke. 🙂
My sme kultúrna krajina
Podobnosť tohto príbehu so súčasným dianím na Slovensku je iba zdanlivá a čisto náhodná. Neschopnosť diskutovať o témach, ktoré určujú budúcnosť spomínanej krajiny je neospravedlniteľná. Nedostatok rešpektu k inému názoru, neochota počúvať, brať vážne ľudí s inými hodnotami a hľadať riešenie svedčí o nevyvinutej demokracii, slušnosti a biednej úrovni slobody. Snaha médií presviedčať čitateľov a divákov, čo je správne namiesto toho, aby predstavili všetky názorové prúdy a nechali čitateľa, aby si sám vybral, svedčí o totalite v krvi, ktorú z nej nevyhnali ani študijné pobyty v centrách západnej civilizácie.
Ešteže to je len rozprávka. Ešteže s týmto my na Slovensku nemáme žiadny problém…
