Medzi liberálnymi kruhmi asi vládne nesmierna nervozita, ak sú ochotní vyrážať do boja proti modliacim sa katolíkom v kostoloch. Nebojte sa! Opakuje často Maroš Kuffa. Tento boj sa však patrí viesť slušnými zbraňami. Pani Pietruchová by ako štátny úradník mala byť nezávislá a odosobniť sa od nenávisti voči cirkvi a konzervatívnym názorom. Mala by si zachovávať aspoň základný morálny kredit a úctu k pravde. Vyzerá to trápne, ak sa vkladajú do úst vymyslené nepravdy. Maroš Kuffa a Pavol Vilček pomáhajú týraným ženám niekoľkonásobne výraznejšie ako mnohí iní, ktorí sa len predvádzajú, ako bojujú proti týraniu žien.
Pani Pietruchová napísala extrémne dlhý blog na Denníku N, v ktorom vážne napadla organizátorov kampane Zastavme zlo z Istanbulu, preto budem radšej reagovať vo viacerých kratších blogoch.
Organizátori Slovenského dohovoru za rodinu patria medzi priekopníkov v pomoci týraným ženám. Stojí za nimi monumentálne sociálne dielo. Otec Marián Kuffa má dlhé desaťročia útulok pre týrané ženy. Pavol Vilček je diecéznym riaditeľom Spišskej katolíckej charity, ktorá vo svojich zariadeniach vytvorila pre týrané ženy bezpečný priestor.
Prečo sa čuduje tomu, že práve tí, čo reálne pomáhajú týraným ženám neznášajú ideologické nálepky? Nemajú chuť rozlišovať, či žena bola týraná preto, že muž bol alkoholik, mentálne zaostalý alebo preto, že nenávidel ženy. Či bola bitá žena, dieťa alebo muž. Pomáhajú všetkým, ktorí pomoc potrebujú.
Namiesto uznania a pochvaly od štátu dostávajú od vysokej štátnej úradníčky, ktorá je zodpovedná práve za tému týrania žien pravý opak. Skutočné tvrdenia nájdete vo Vyhlásení Slovenského dohovoru za rodinu.
Tu si môžete stiahnuť aj petíciu „Zastavme zlo z Istanbulu“ a rozširovať ju vo svojom okolí. Je určená aj na prerokovanie v pléne Národnej rady SR, a preto sa nedá petícia podpísať elektronicky.
Zastavme zlo z Istanbulu!
Podľa pani Pietruchovej kampaň Zastavme zlo z Istanbulu podprahovým spôsobom podsúva analógiu s obsadením Slovenska Turkami. Je manipulatívna, demagogická a hrubo zavádzajúca.
Je to však pani Pietruchová, kto koná manipulatívne, demagogicky a zavádzajúco. V prednáške otca Kuffu jasne zaznelo, že cieľom nie je žiaden boj proti moslimom, ktorých považujeme za našich bratov. Výrok o Jánovi Sobieskom poukazuje na silu modlitby ruženca pri záchrane pred nebezpečenstvom. Napríklad hovoríme o Mníchovskej zrade a neznamená to, že sme proti Mníchovčanom, ale proti konkrétnej dohode predstaviteľov Anglicka a Francúzska, ktorí pred druhou svetovou vojnou zradili Československo.
Podľa pani Pietruchovej ide „o to, aby práva obetí boli rovnaké v celej Európe a obete sa mohli na ne aj účinne odvolávať.“ Obete sa však nepotrebujú odvolávať na medzinárodné zmluvy, ale potrebujú dostať pomoc v krajine, kde čelia násiliu. Istanbulský dohovor ničím nepomáha, a obete selektuje podľa motívov páchateľov. Istanbulský dohovor zaujíma hlavne rodovo podmienené násilie. Práva obetí aj tak ostanú v mnohých veciach v rôznych krajinách rôzne.
Neratifikácia viacerými krajinami Rady Európy
Pani Pietruchová tvrdí, že hovoríme:
- Veľa krajín odmieta ratifikovať Istanbulský dohovor, medzi nimi napr. Nemecko.
Vo vyhlásení Slovenského dohovoru za rodinu sa takéto tvrdenie nenachádza. Nepovažujeme vôbec za dôležité upozorňovať na Nemecko, či iné krajiny. Rovnako môžeme vymenovať mnohé iné krajiny, ktoré ešte dohovor neratifikovali. Dohovor je otvorený k podpisu už od roku 2011 a ratifikácia štátmi ide oveľa pomalšie, ako pri mnohých iných dohovoroch. V skutočnosti neratifikovalo Dohovor k 30.11.2017 až 20 krajín Rady Európy.
A to o niečom svedčí. Tlaky na ratifikáciu sú pritom obrovské, granty spravované Sorosovými organizáciami výdatné. Nečudujme sa, ak politické elity nakoniec zlyhajú a ideologický dohovor ratifikujú.
Slávny výbor GREVIO
Pani Pietruchová nesprávne tvrdí, že hovoríme:
- Skupina GREVIO, teda monitorovací mechanizmus Istanbulského dohovoru, zložený z nevolených osôb, bude určovať, čo je rodový stereotyp a zasahovať do zvrchovanosti Slovenska.
Sčasti ide o tvrdenie vymyslené pani Pietruchovou a sčasti nás cituje správne. Vyhlásenie Slovenského dohovoru za rodinu nespomína to, že ide o nevolené osoby. Hovorí o tom, že ide o skupinu nezávislých expertov. Hovorí tiež o tom, že pôjde o expertov, ktorých zloženie ovplyvnia výrazne štáty, v ktorých je úplne iná kultúrno-hodnotová situácia ako na Slovensku. Slovensko tu nielenže nemusí mať zástupcu, ale ani expert zo Slovenska nemusí zastupovať názory väčšiny občanov Slovenskej republiky.
O tom, ako sa využíva periodické hodnotenie či správy aj pri iných dohovoroch na presadzovanie agendy napríklad v oblasti tzv. „sexuálnych a reprodukčných práv“ (sem sa zahŕňa aj potrat) vidno napríklad z tohto článku.
Takže tvrdenie, pani Pietruchovej, o tomto novom „štandarde“ je až bolestne pravdivé. Presadzovanie „nových“ práv často neprichádza cez dodatky medzinárodných zmlúv, ale cez zmenu výkladu a zmyslu slov. Tento zlý trend vidíme pri mnohých medzinárodných dohovoroch a nemienime s ním ďalej súhlasiť.
Napríklad Výbor pre práva dieťaťa nám opakovane vyčíta to, že sme ešte nezakázali „capnutie dieťaťa po zadku“ a vieme, ako vážne sa týmto nezmyselným zásahom do rodičovskej autority zaoberá naše Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Ako ťažko sa odoláva týmto zásahom do rodičovskej autority. Na príklade legislatívy z Nórska zas prakticky vidíme, že to vedie ku kriminalizácii rodičov aj za použitie primeraného fyzického trestu, ktorý nezasahuje do fyzického a duševného vývoja dieťaťa a často to končí aj odobratím dieťaťa.
Pani Pietruchová ako dôkaz, že sa nič nedeje, uvádza správu výboru GREVIO z Rakúska. Pre nás to nie je dôkaz. Na začiatku musia byť ideológovia vždy cukríkovejší, možno preto, aby nevystrašili pred ratifikáciou tú dvadsiatku krajín, ktorá dohovor ešte neratifikovala.
Už v tejto správe Rakúsko priznáva, že síce má zákony, ktoré sú neutrálne a chránia všetky obete, ale uplatňujú tzv. „rodovú perspektívu“: „Rakúski zákonodarcovia boli však plne oboznámení s rodovou povahou domáceho násilia a určili výhradnú úlohu deviatim centrám ochrany pred násilím, ktoré zatiaľ čo poskytujú poradenstvo všetkým obetiam domáceho násilia sú známe svojou rodovou perspektívou a feministickým pozadím. Okrem toho všetci špecializovaní úradníci pre presadzovanie práva v domácom násilí absolvujú školenie o rodovej povahe domáceho násilia a cyklu násilia.“
Pýtame sa, čo znamenajú tieto eufemizmy? Znamená rodový prístup to, že sa vychádza vždy z tvrdenia Dohovoru, že násilie je prejavom nerovnomerného rozdelenia sily a dominantného postavenia muža? Hľadí tu niekto aj na dobré meno mužov? Princíp kolektívnej viny by mal byť už dávno prekonaný.
Grevio navádza Rakúsko na to, aby viac medializovali útoky mužov na ženy: „GREVIO silne povzbudzuje rakúske autority, aby viac zviditeľňovali domáce násilie voči ženám a rodový charakter iných foriem násilia v každoročnej štatistike o policajnej kriminalite a aby bol viditeľnejší spôsob, akým sa tieto údaje predkladajú verejnosti. Patrí sem aj viditeľná prezentácia informácií o počte vrážd žien rukami mužov z dôvodu ich rodu (zabitie žien v súvislosti s ich rodom)“
Prečo správa „rodovo neutrálne“ nepovzbudzuje aj na to, aby sa viac medializovali aj útoky žien na mužov alebo koľko je útokov mužov na mužov? Nenavádzame tým krajiny ku skresľovaniu reality? Každé kráľovstvo krivých zrkadiel sa nakoniec rozbije.
JUDr. Mgr. Anton Chromík, PhD.
PS: Ak chcete, aby si tento článok prečítalo viac ľudí hlasujte zaň na na vybrali.sme.sk.
