…tak som si prečítala – Andrej Kiska nemá medzi mnohými našimi politikmi zatiaľ žiadnu autoritu. Niektorí ním vraj otvorene pohŕdajú. Nuž, ak je to tak, môže to byť závisť, nadutosť, malosť alebo jednoducho „jednoduchosť“. Vyberte si. Nečudujem sa však, že tak hovoria. Mám totiž pocit, že ani jeden z našich súčasných, či bývalých politikov nezažil to, čo zažil Kiska v nedeľu. Bolo to „objatie davu“.
S pánom prezidentom som sa osobne prvýkrát stretla v utorok pred 2. kolom prezidentských volieb. ZaAlianciu za rodinu nás prijal troch – mňa, Karola a Ivana. Nebola to práve pre neho a jeho tím najšťastnejšia chvíľa v kampani. Niekoľko minút pred našim príchodom skončila tlačovka, na ktorú jeden z neúspešných kandidátov neprišiel vôbec a druhý sa ho okúňal odporučiť voliť. Napriek tomu sa pán Kiska na nás snažil po celý čas usmievať. Hovorili sme o petícii za vyhlásenie referenda o ochrane rodiny, dotkli sme sa i citlivých otázok ohľadom registrovaných partnerstiev. Vtedy ešte iba kandidát na prezidenta Andrej Kiska sa jasnevyjadril, že víta občianske iniciatívy a že je pre neho dôležité, aby sa ľudia aktívne zapájali do spoločenského diania. Taktiež prisľúbil, že v prípade svojho zvolenia bude preferovať, aby aj referendum o ochrane rodiny a manželstva, ktoré iniciuje Aliancia za rodinu, bolo spojené s niektorými voľbami. Dokonca prejavil záujem v prípade svojho zvolenia o ďalšie stretnutie, kde by bol prediskutovaný aj obsah jednotlivých otázok.
V nedeľu 15. júna som sa s ním stretla osobne druhýkrát; bolo to však už stretnutie s pánom prezidentom Slovenskej republiky Andrejom Kiskom. Ako zástupkyňa Aliancie za rodinu som mala česť zúčastniť sa slávnostnej recepcie na Bratislavskom hrade pri príležitosti jeho inaugurácie. Pozvánky boli pre nás, občianskych aktivistov, veľkým prekvapením. Nevídané. Akékoľvek uznanie z verejnej, či štátnej správy sme viacerí dávno vytesnili zo svojej mysle. Väčšinou sme totiž chápaní skôr ako triedni nepriatelia; teda tí, ktorí stále niečo kritizujú a chcú na to ešte aj peniaze zo štátnej kasy. To, čo som počula z úst nového pána prezidenta pohladilo (nielen) moju „treťosektorácku“ dušu. Zažili sme ocenenie snáh občianskeho sektora na najvyššej úrovni. Privítal nás ako tých, ktorí sa odvážne chopili výziev. Vzácni hostia vo svojich príhovoroch potom tiež pripomenuli jeho filantropiu, ktorá nebola iba finančnou podporou, ale osobnou zaangažovanosťou v prospech ľudí v núdzi.
Pán prezident pozvaním Aliancie za rodinu, ktorú som zastupovala, ocenil všetkých tých 100 organizácií, ktoré sa prihlásili k cieľom Aliancie. Tieto organizácie dlhodobo pracujú s členmi rodín v teréne, vykonávajú prevenciu, ľudsko-právnu agendu, advokáciu, vzdelávanie … Povzbudzujúce a oceňujúce slová pána prezidenta preto patria všetkým.
Minulý víkend sa niečo stalo. Na tvárach ľudí v uliciach Bratislavy alebo pri TV som videla dávno nepoznanú radosť a nádej. Videla som prejavený záujem. Prezident sa zaujímal o ľudí, ľudia sa zaujímali o prezidenta. Žeby pre tento záujem o ľudí nemal nový prezident medzi niektorými politikmi autoritu? Žeby pre toto bol na posmech?
Nuž, pán prezident, Vašou veľkou silou môžu byť práve občania. Je to výzva pre Vás … Verím Vám. Verím vám aj preto, že som Vás poznala ešte pred osobnými stretnutiami. Poznala som Vás cez mnohých mojich priateľov a blízkych, ktorí mi hovorili o nádeji, o radosti a o znovunadobudnutí sily, keď ste im pomohli cezDobrého anjela. Tak ešte raz, za celú Alianciu za rodinu blahoželám. Stretneme sa pri referende?
Anna Verešová