Bigotná chudera“ a iné urážky pre svoje presvedčenie a uplatnenie svojej slobody si vyslúžila farmaceutka z Košíc. Keď vidím progresívny typ slobody portálu Zomri a úroveň úcty, ktorú vyjadril pán MUDr. Záhumenský voči kolegyni – zdravotníckej pracovníčke zdá sa, že viac mediálne dovolenej slobody má fanúšik mercedesov, toho nik nenúti predávať volgy alebo moslim, ktorého nik nenúti predávať bravčový kebab. Ukážem Vám pár svedomí a ich akcie.
Spomínam si na jeden mrazivý prípad. Chlapec sa zaľúbil do dievčaťa. Bolo by to bežné, ak by to dievča nebola prostitútka. Ako sa ňou stala nevieme, ale chcela sa z toho dostať. To však nie je také jednoduché. Mýlite sa, ak si myslíte, že ženy túžia po živote prostitútky. Veľmi sa mýlite, ak si myslíte, že ide o normálne podnikanie, hoci zákon to dovoľuje. Drvivá väčšina majiteľov sa nápadne podobá na mafiu. Takéto ženy sú pre nich iba kus mäsa a predstavujú skôr otrokyne ako zamestnankyne. Chlapec s kamarátom prišli na Štedrý večer pred bordel a chceli ju odviesť. Keď sa to dozvedeli majitelia, poslali to vyriešiť svoje gorily. Gorily boli vyzúrené. Odtrhnúť ich od štedrovečerného stola s rodinou? To si čo dovoľuje! Chlapci museli kľačať na kachličkách v kuchyni a gorily im uštedrovali ranu za ranou do hlavy. Všade ostávala krv. Medzitým ich presviedčali, aby odišli. Chlapec im povedal, že odíde, ale iba s dievčaťom. Dostával ďalšiu ranu za ranou. Priniesli fľašu tvrdého alkoholu a prinútili ich piť. Vysmievali sa mu, prečo si nenájde slušné dievča. Nie takúto …. Chlapec nechcel ustúpiť a kľačal. Krvavé mlátenie pokračovalo a chlapec na následky mučenia zomrel. Dievča, pre ktoré si chlapec prišiel, musela utierať kaluže chlapcovej krvi z podlahy. Potom, ako gorily zistili, že sa nehýbe, volali majiteľom, majitelia policajtom s cieľom nájsť legendu, ktorá by odôvodňovala použitie smrtiaceho násilia. Oficiálna verzia goríl možno znela vlámanie, krádež alkoholu, lúpež. Kamarát bol pod hrozbou smrti donútený nič nepovedať. Predstavte si, že pred Vami zavraždia človeka, mlátia Vás pomaly na smrť. Viete, že majú priateľov všade, na polícii, na prokuratúre. Sú schopní zabiť človeka. Vypovedali by ste? Svedomie kamarátovi nedovolilo mlčať: „Musíš povedať pravdu!“ Vďaka jeho svedectvu boli vrahovia zadržaní a odsúdení. Chlapec vydal svedectvo lásky až na smrť. Kamarát vydal svedectvo pravde a nestratil seba samého.
Tomáš Morus napísal dielo Utópia, o dobre riadenom ostrove, kde sa majú všetci celkom dobre vďaka riadeniu štátu a stal možno nechcene zakladateľom nového druhu „utopickej“ literatúry. Tomáš hľadal ideál, ale nie nereálny. Bol mimoriadne schopným politikom, tvrdým vyjednávačom a skúseným diplomatom.Slúžil svojmu kráľovstvu a kráľovi a dokázal sa v monarchii so svojim pôvodom zo stredných vrstiev prepracovať až na pozíciu zodpovedajúcu pozícii „predsedu vlády“. Jeho nadriadeným bol kráľ Henrich VIII. Hoci Tomáš kráľovi verne slúžil, kráľ nemal jeho hodnoty, ani jeho úroveň. Kráľ nedokázal vzdorovať svojej neukojiteľnej túžbe po inej žene. Pápež mu odmietol povoliť rozluku, a tak sa kráľ rozhodol v parlamente zmeniť zákony a postaviť sa na čelo anglickej cirkvi. Kráľovi potom už nič nebránilo oženiť s Annou Boleynovou. Ale ani s tou to dobre nedopadlo a skončila bez hlavy.
Nebolo dôležité, kto zákon o zvrchovanosti kráľa ako hlavy anglikánskej cirkvi podpísal, lebo podpisy bezcharakterných ľudí nestoja za nič. Dôležité bolo to, kto zákon nepodpísal. Tomáš sa musel nakoniec rozhodnúť, či poslúchne svoje svedomie a stratí všetko vrátane svojho života, rodiny, ktorú miloval alebo si ponechá všetko, okrem svojho svedomia. Poznal zo svojej politickej činnosti kompromisy, sám ich dosahoval. Chápal však, že podpisom tohto zákona by prišiel o Boha a o seba samého. Už by to nebol Tomáš, ale troska Tomáša. Tomáš stratil dočasný život. Bol to však iba Tomáš, kto niečo stratil? Môže si niekto vážiť kráľa, ktorý sa kvôli svojej sexuálnej vášni stal vrahom svojho priateľa?
Po skúsenostiach z 20. storočia vieme, že spoločnosť nie je vždy dobre riadená a mnohokrát sa stáva, že zákony, ktoré by mali byť dobré, v skutočnosti dobré nie sú. Pre nás nič nového pod slnkom.
Čo je to vlastne svedomie? Máme ho, ale napriek tomu to nie je niečo úplne z nás. Svedomie sa k nám neprihovára: „Ak chceš, môžeš si vybrať túto možnosť!“ Svedomie počujeme hovoriť jasne bezpodmienečne: „Toto nesmieš urobiť!“ alebo „Toto urob!“ Neznamená to však, že strácame svoju slobodu. Keď sa v nás svedomie ozve, nejde o ľubovôľu, ktorá by nám bola príjemná, či účelná. Môžeme sa rozhodnúť proti hlasu svojho svedomia.
Ako sa to vlastne stalo, že naša Základná zmluva so Svätou stolicou má článok o výhradách vo svedomí, ktorý nemajú iné zmluvy?
Príklady menia svet. Pán profesor Kolakovič, chorvátsky kňaz pôsobil u nás krátko, ale mladí ľudia z jeho spoločenstva Silvester Krčméry, Vlado Jukl, Anton Neuwirth, Ladislav Záborský sa stali legendami a tým najlepším, čo Slovensko svetu dalo. V spoločnej komisii na prípravu zmluvy o výhrade vo svedomí spolu so mnou sedel pán Anton Neuwirth. Výrazne sa pričinil na tom, aby Základná zmluva so Svätou stolicou mala aj článok o výhrade vo svedomí. Príbeh sa začal písať za čias II. svetovej vojny. Pán Neuwirth nám spomínal, ako ich pán profesor Kolakovič pripravoval na nadchádzajúcu politickú situáciu. Na vypočúvanie na polícii, ale aj na to, že budú musieť ako slovenskí vojaci bojovať na strane Nemecka. Predstavte si, že ako slovenskí vojaci dostanete úlohu strážiť zajatcov. Partizáni spáchajú atentát, pri ktorom zomrú nemeckí vojaci a vy dostanete od nemeckých veliteľov pokyn, aby ste postrieľali zajatcov ako odvetu za tento čin partizánov. Kolakovič im vravel: „To nesmiete urobiť, aj keby Vás mali postaviť k stene a popraviť! Viete, že ten atentát nespáchali a že sú nevinní.“ Neuwirtha motivovala jeho životná skúsenosť. Rozkaz, ktorý je v hlbokom rozpore so svedomím, nemôže byť uposlúchnutý. Mňa tento príbeh motivoval tiež. A pamätám si, ako mi odborníci z ministerstva obrany volali a s úsmevom hovorili, ako generáli „skákali od zlosti“, lebo sa nám spoločne podarilo presadiť, že ak sa vojak domnieva, že vojenský rozkaz je v rozpore so zákonmi, je povinný veliteľa na to upozorniť a veliteľ mu musí taký rozkaz písomne potvrdiť. Okrem toho sa doplnilo do zákona, že vojak je povinný odoprieť splnenie vojenského rozkazu, nariadenia, príkazu alebo pokynu veliteľa, ak by jeho splnením spáchal trestný čin alebo priestupok.
Kto protestuje proti výhrade vo svedomí? Totalitné spoločnosti majú pred svedomím strach. Jediné, čo uznávajú je ich vlastný zákon. Videli sme to na nacistickom Nemecku, či v komunistických „rajoch“. Podľa tohto prístupu nemôže mať niekto vyššie svedomie ako to, ktoré štát presadzuje. Takýto prístup nedáva priestor ani viere, ani svedomiu. Ústava Československej socialistickej republiky priamo hovorila: „Náboženská viera alebo presvedčenie nemôže byť dôvodom pre to, aby niekto odopieral plniť občiansku povinnosť, ktorá je mu uložená zákonom.“ Čo zostalo z liberalizmu dnes? Kde je sloboda skutočne žiť svoju vieru v plnosti? Aj na Slovensku brojili vysoké štátne úradníčky proti výhrade vo svedomí, pretože vraj „bráni ženám v prístupe k ich reprodukčným právam“. Čo tým myslia? To, že každý gynekológ je povinný zabiť ich nenarodené dieťa, ak o to požiadajú.
Deti sa stávajú najohrozenejšou menšinou v západných spoločnostiach. Byť nenarodeným dieťaťom je životunebezpečné viac ako inokedy. Zákony západných spoločností pod rúškom akejsi „rovnosti“ a „boja proti nenávisti“ popierajú právo detí na otca a mamu. Je im upierané ich právo byť splodené v láske a čoraz častejšie sa stávajú predmetom záujmu vyrábaným na zákazku. Medzi vierou, ktorá sa nemení a stále uznáva dôstojnosť človeka a zákonmi dnešnej spoločnosti bude viac konfliktov. Je schopný štát byť tu aj pre tých, ktorým svedomie zabraňuje vykonávať veci, ktoré sa stali dnes právom? Ak chce byť štát nielen demokratický, ale aj tým, ktorý uznáva prirodzené ľudské slobody mal by svedomie a náboženstvo človeka rešpektovať aj vtedy, keď jeho zákony stanovujú nižšiu úroveň morálky.
Čo získava štát tým, že povolí výhradu vo svedomí? Získava morálne opodstatnenie vlastnej existencie, podobne ako osoba, ktorá poslúcha hlas svojho svedomia sa stáva viac sebou. Štát zároveň získava občanov, ktorí sa zaň postavia. Za totalitný štát občania nebojujú a preto je oveľa viac zraniteľný.
Naša Ústava umožňuje obmedzenie slobody svedomia a náboženstva iba ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.
Môžu si výhradu vo svedomí uplatniť sudcovia? Ešte dnes počujem slová jedného výborného ústavného právnika, s ktorého názorom som sa však nestotožnil. „Nie, lebo sudca predstavuje brachiálnu moc štátu. Iný rovnako dobrý právnik mi povedal: „Sudca je tu na to, aby uplatňoval zákon, preto nemôže mať výhrady vo svedomí a ak takýto konflikt má, mal by sa vzdať funkcie.“ Nezdá sa mi tento výklad v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Mám na to zopár logických dôvodov. Sudca skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub: »Sľubujem na svoju česť a svedomie…«. Prečo Ústava žiada sľubovať na svedomie, keď mierou jeho svedomia má byť iba zákon?
Výhrada vo svedomí sa uplatňuje tak, že osoba vopred vysloví, aké konanie nie je schopná vykonať. Napríklad schváliť adopciu, pri ktorej by malo dieťa prísť o otca alebo mamu. Je nevyhnutné žiadať, aby konkrétny sudca takúto kauzu rozhodol? Dnes aj choroba sudcu, či materská dovolenka, organizačné dôvody, špecializácia umožňuje prerozdeliť súdne prípady iným sudcom. Vyžaduje to morálka, zdravie, či práva a slobody iných, aby konkrétnu kauzu rozhodoval sudca, ktorý má s takýmto druhom káuz problém? Nie, nevyžaduje. Obmedziť slobodu svedomia sudcom nemá žiadne ústavnoprávne odôvodnenie.
Čo sa môže stať, ak ju nepriznáme? V roku 2007 rozhodoval španielsky sudca Murcia Fernando Ferrin Calamita o pridelení dvoch dcér z rozvedeného manželstva. K rozvodu došlo potom, ako manžel zistil, že manželka žije dvojitým životom a má lesbický vzťah. Calamita zveril deti do opatery otcovi a keďže v rozhodnutí uviedol, že „homosexuálne prostredie je pre deti škodlivé“ začali jeho problémy. V ďalšom prípade rozhodoval o adopcii dcéry lesbickej partnerky. Calamita bol obvinený, že úmyselne zdržiaval proces adopcie. Bránil sa, že nič nezdržiaval úmyselne, iba trval na získaní psychologického posudku o vplyve homosexuálneho prostredia na dieťa. Bol trestne stíhaný, prokurátor žiadal trojročné väzenie, súd ho však odsúdil „iba“ na zákaz činnosti sudcu a o vrátenie platu za čas, keď bol trestne stíhaný. Išlo o sumu 100.000 eur.
Čelíme kríze autorít. Stáva sa, že kauzy rozhodujú nemorálni sudcovia a nemorálni prokurátori. Je volanie po očiste justície úprimné a efektívne, ak riešením pre sudcov s vyššou morálkou a svedomím má byť odchod z justície?
