Nalejme si čistého vína, prečo sú deti v detských domovoch. Nie preto, že si ich nemôžu adoptovať homosexuáli. Keby chceli, už by to mohli robiť.
Na Slovensku sa diskusia o nadchádzajúcom referende o rodine často zvrháva na šírenie bludov a klamstiev, aj na citové manipulácie. Druhá referendová otázka sa týka práve adopcií detí. Odporcovia často zavádzajúco tvrdia, že nemá zmysel, pretože dieťaťu je lepšie s milujúcim homosexuálnym párom, ako v detskom domove.
Na takto postavenú sugestívnu otázku je pravdaže ťažko odpovedať, že nie. Problém je v tom, že takto otázka nestojí a je úplne vytrhnutá zo slovenskej reality. Pre tých, ktorí sa zaujímajú o reálny svet a fakty, ponúkam pár informácií, ktoré im zrejme chýbajú, aby druhú otázku mohli férovo posúdiť.
Štyri typy, nie jeden
Adopcie detí na Slovensku upravuje Zákon o rodine. Pozná štyri typy starostlivosti o deti v rámci sociálno-právnej ochrany (teda deti, ktoré štát odobral ich biologickým rodičom, prípadne sa ich ujal, lebo ich rodičia opustili). Je to adopcia, pestúnska starostlivosť, profesionálne rodičovstvo a ústavná výchova.
Na adopciu sú uvoľnené deti, ktoré sú právne voľné (rodičia sa ich vzdali alebo neudržiavajú kontakt). Je ich pomerne málo najmä v prípade bábätiek. Zoznam detí, ktoré sú právne voľné má Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (UPSVAR) a ponúka ich žiadateľom o adopciu, ktorí sú zapísaní v jeho zozname.
Takýchto žiadateľov sú tisíce a v zoznamoch čakajú zvyčajne dlhé roky. Problém býva v tom, že si v žiadosti uvedú predstavy o dieťati, ktoré UPSVAR nedokáže splniť, lebo sú nereálne. Napríklad že dieťa bude blonďavé, modrooké, úplne zdravé, z rodiny vysokoškolákov, nerómske. Také deti sa v zoznamoch objavia raz za rok.
Nová identita
Keď sa pár dieťaťa predsa konečne dočká a rozhodne sa ho adoptovať, súd na jeho návrh zverí dieťa do ich starostlivosti, zmení mu meno a priezvisko na nové a matrika vytvorí nové rodné číslo. Vznikne tak celkom nová identita s novým rodným listom, aby pôvodní rodičia nemohli dieťa v novej rodine vypátrať.
Dieťa sa stáva pred zákonom potomkom nových rodičov so všetkými vzájomnými právami a povinnosťami. Štát nemá právo ďalší osud dieťaťa kontrolovať inak, ako osud akéhokoľvek iného dieťaťa, ktoré sa narodilo svojim biologickým rodičom.
Pestúni
Ďalší typ starostlivosti je pestúnska. Dieťa UPSVAR zverí pestúnovi – jednej osobe alebo manželom, či inému páru. Dieťa má stále pôvodné meno a biologickí rodičia majú právo stretávať sa s ním. Pestúni majú povinnosť umožniť to a podporovať ich kontakt.
Dieťa v takom prípade nie je dedičom pestúna a ten sa prípadne môže po čase pestúnstva vzdať. Po čase môže pestún požiadať o plné osvojenie dieťaťa, ak sa dieťa medzitým uvoľní na adopciu.
Profirodičia
Profesionálne rodičovstvo spočíva v tom, že jednotlivec alebo pár je zamestnancom detského domova a v rámci toho sa zvyčajne vo svojej domácnosti stará a vychováva o jedno alebo viac detí z detského domova.
Býva to na určitý čas, kým sa pre ne nájde rodina na adopciu (najmä pri bábätkách), ale aj na dlhšie, ak ide o staršie, či postihnuté deti, ktoré si nikto nechce adoptovať, prípadne zobrať do pestúnstva.
Profesionálny rodič dostáva bežný mesačný plat za svoju činnosť podľa počtu a náročnosti detí, ktoré má doma. Po skončení pracovného pomeru deti prejdú späť do detského domova alebo inej profirodiny.
Posledná možnosť sú klasické detské domovy bežného alebo rodinného typu. Podľa zákona musí byť už dnes veľká časť detí v profirodinách, takže v domovoch reálne ostávajú väčšinou iba choré, ťažko postihnuté alebo nezvládnuteľné deti, prípadne deti nad 15 rokov, ktoré sú tam odmalička a už sa ich nedarí umiestniť do rodín.
Pre férovú diskusiu o adopcii detí homosexuálnymi pármi si teda treba uvedomiť niekoľko faktov:
Čakateľov na adopciu detí sú tisíce a detí málo, predstava o stovkách detí zúfalo čakajúcich v detských domovoch na homosexuálov, ktorým extrémisti nedovolia prísť si po ne, je úplne zavádzajúca.
Ak by Slovensko umožnili párom rovnakého pohlavia (najprv by podľa zákona museli byť manželmi) adopciu, po rozhodnutí súdu by nad takto adoptovanými deťmi štát stratil kontrolu. Nemohol by sa presvedčiť, ako sa dieťa v takomto nezvyčajnom a neoverenom type spolužitia rozvíja, pretože pred zákonom by to bola rovnaká rodina ako každá iná.
Navyše by zrejme páry rovnakého pohlavia žiadali, aby sa ich žiadosti vybavovali podľa princípov rodovej rovnosti. To znamená, že ak by bola na úrade čo len jedna taká žiadosť, museli by ju vybavili prednostne, lebo ako by to bolo, že vybavili desať heterožiadateľov a až potom jedných homožiadateľov? To by bola hrubá diskriminácia!
Páry rovnakého pohlavia majú už dnes k dispozícii možnosť ujať sa dieťaťa v pestúnskej starostlivosti, ktorá je akoby prechodným štádiom k adopcii. Úrady však pri nej majú stálepravidelný dohľad nad vývojom dieťaťa a v prípade pochybností o dobrej starostlivosti môžu na pestúna vyvíjať tlak, prípadne mu dieťa odobrať.
Prečo tam deti sú
Možnosti teda sú, napriek tomu neviem o tom, že by homosexuáli zavalili sociálne úrady svojimi žiadosťami o pestúnsku starostlivosť. Táto debata je teda úplne zbytočná, nezmyselná a zavádzajúca. Úbohé deti v detskom domove, ktoré nikto nechce, iba homosexuáli by ich zachránili, skrátka neexistujú.
Nalejme si čistého vína. Tie deti, ktoré v domove sú, sú tam preto, že sú zväčša deťmi narkomanov, prostitútok, alkoholikov, často sú postihnuté, ťažko choré. Alebo ich možno len štát za také označuje, pretože úradníkom vyhovuje, že na ne môžu čerpať štátne dotácie. A mnohé sú tam žiaľ preto, že majú jednoducho príliš tmavú pokožku a nikto ich nechce. Nie preto, že by si ich nemohli adoptovať homosexuáli.
Na záver pár tvrdých faktov zo štatistík UPSVARu:
V roku 2013 bolo do detských domovov umiestnených 1188 detí, čo je najmenej od roku 2005. V tom istom roku si náhradní rodičia osvojili 173 detí, čo je zatiaľ najmenej v tomto storočí.
Priemerná dĺžka pobytu dieťaťa v detskom domove bola v roku 2013 štyri roky a 209 dní, čo je najdlhšie obdobie od roku 2005. V období od roku 2000 do 2013 bolo do detských domovov umiestnených 16591 detí, v rovnakom období bolo 3535 detí osvojených, čo je len 21,3%.
To znamená, že ročne priemerne takmer štyri pätiny detí nenájde novú rodinu. Je to 13-tisíc detí od roku 2000. Niektoré z nich nájdu milujúcich pestúnov, či profirodinu, iné sa pretĺkajú z jedného detského domova do druhého, až ho musia v dospelosti opustiť bez základných životných návykov a podpory. Dievčatá často končia v prostitúcii, chlapci v mafii a drogovom podsvetí.
Je to hanba tohto štátu, že to nevie vymyslieť lepšie. Tieto deti majú ťažký osud. Nezaslúžia si, aby ich niekto používal ako nástroj demagógie a manipulácie. Ani v prípade boja za akokoľvek dôležitú pravdu v jeho živote.
